História múzea

História múzea

Píšeme históriu mesta od roku 1868

V polovici 19. storočia sa v Prešporku čoraz výraznejšie prejavovala idea ochrany pamiatok minulosti, ako aj inštitucionalizácia zbierok. Vznik múzea ovplyvnil silnejúci pozitívny vzťah širších spoločenských vrstiev k dejinám, duševným hodnotám i materiálnym pamiatkam mesta, lokálpatriotizmus i regionálni historici, ktorí vytvárali mestskú identitu. Prelom k vzniku Mestského múzea vznikol vytvorením Okrášľovacieho spolku v Prešporku v marci 1868.

Obdobie rakúsko-uhorskej monarchie (1868 – 1918)

Prvé pokusy založiť v Bratislave (Prešporku) múzeum spadajú do 50. rokov 19. storočia. V roku 1856 vznikol Spolok lekárov a prírodovedcov a v nadväznosti naň Prírodovedné múzeum. Napriek hlasom, ktoré sa zasadzovali za vytvorenie historickej spoločnosti so zbierkami orientovanými najmä na prehistóriu, však vtedy k tomuto kroku ešte neprišlo. Myšlienkou založenia archeologického múzea sa podrobnejšie zaoberal najmä hlavný mestský lekár a zakladateľ mestskej reálky Gottfried Mayer (1800 – 1867).

Mestské múzeum založil Bratislavský / Prešporský okrášľovací spolok (Pozsonyer Verschönerungsverein), ktorý vznikol v marci 1868. Stalo sa tak na podnet profesora reálky Jozefa Könyökiho, vl. menom Ellenbogen (1829 – 1900), ktorý predniesol na 5. zasadnutí spolku 1. júla 1868.  Könyöki sa stal prvým kustódom múzea a túto funkciu zastával až do svojej smrti, teda plných 32 rokov. Pri zrode múzea stáli aj viaceré ďalšie osobnosti, ktorých význam ďaleko presahuje lokálny rámec vtedajšieho niečo vyše štyridsaťšesťtisícového mesta na Dunaji. Bol to najmä priekopník archeologického bádania v Uhorsku František Floridus Römer (1815 – 1889), mestský archivár a neúnavný organizátor kultúrno-spoločenského života v meste Ján Nepomuk Batka (1845 – 1917), ale aj historik Štefan Rakovský /von Rakovszky/ (1832 – 1891), profesor a riaditeľ kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia numizmatik a astronóm Karol Polikeit (1849 – 1921) a mestský radca a policajný kapitán František Mottkó de Mottkó Szent-Kereszt (1800 – 1891).

Na rozdiel od už existujúceho prírodovedne zameraného spolkového múzea novozaložené múzeum malo mať kultúrnohistorický profil. V dobových prameňoch sa niekedy označuje aj ako archeologické múzeum. Ako napísali lokálne noviny Pressburger Zeitung  22. októbra 1869, založenie múzea sa stretlo s veľkým ohlasom verejnosti. Noviny začali uverejňovať zoznam darcov a súpis predmetov, ktoré venovali múzeu. Rok po založení múzea sa v jeho zbierkach nachádzalo už zhruba 1200 predmetov, z ktorých najstaršie pochádzali z 13. storočia. V nasledujúcich rokoch sa ročný prírastok spočiatku pohyboval v rozpätí od 100 do 200 predmetov. Najpočetnejšími prírastkami boli najprv hlavne mince, archívne dokumenty, historické knihy a grafiky, najmä medirytiny. Akvizície sa neskoršie členili spravidla do štyroch skupín: knižnica, archeológia, národopis a výtvarné umenie.

Sochárske diela v najstaršej expozícii múzea v Súdnej sieni v Starej radnici
Sochárske diela v najstaršej expozícii múzea v Súdnej sieni v Starej radnici
Stará radnica na fotografii Karola Körpera z obdobia okolo roku 1870
Stará radnica na fotografii Karola Körpera z obdobia okolo roku 1870
Inštalácia múzejných zbierok v Súdnej sieni v Starej radnici
Inštalácia múzejných zbierok v Súdnej sieni v Starej radnici

Nakoľko múzeum spočiatku nedisponovalo finančnými prostriedkami na nákup zbierok, bolo odkázané na dary a odkazy jednotlivcov. Výzvy na poskytnutie peňazí, adresované najmä majetnejším osobám z priemyselných kruhov, zrejme neboli príliš účinné. Jedinými finančnými prostriedkami na činnosť múzea sa od polovice 70. rokov stala suma 150 florénov, ktorú mu každoročne prideľoval Okrášľovací spolok. V roku 1889 sa múzeum dostalo pod odborný dohľad Krajinského inšpektorátu múzeí a knižníc v Budapešti. Odvtedy začalo dostávať pravidelnú ročnú podporu zvlášť pre nákup umeleckohistorických a umeleckopriemyselných zbierok, ako aj pre zbierky historické a národopisné. Finančná situácia múzea sa výraznejšie zlepšila v roku 1898, kedy mu štát udelil podporu na nákup zbierok.

Okrem jednotlivých predmetov sa čoskoro začali do zbierok dostávať aj väčšie kolekcie. Základom umeleckých zbierok múzea sa popri dielach z majetku J. N. Batku stal veľkorysý dar 16 plastík, ktoré svojmu rodnému mestu v roku 1883 venoval sochár Viktor Tilgner (1844 – 1896). Medzi darcami nachádzame aj meno bratislavského prepošta a cirkevného historika Jozefa Karola Danka (1829 – 1895), titulárneho opáta a mestského farára Karola Heillera alebo stupavského farára a zberateľa Ignáca Gonda (Opatrila) (1841 – 1910). V roku 1898 zbierky múzea obohatil súbor 261 umeleckoremeselných predmetov pochádzajúcich z pozostalosti biskupa Ferdinanda Knauza (1831 – 1898). Zhruba v rovnakom období múzeum získalo aj Lembergerovu zbierku prehistorických predmetov.

Vďaka pochopeniu mešťanostu Henricha Justiho múzeum čoskoro získalo tri najkrajšie a najvzácnejšie historické miestnosti v Starej radnici. Zbierky tu boli sezónne sprístupnené verejnosti už od októbra 1869. V roku 1896 sa múzeum prvýkrát prezentovalo aj mimo Bratislavy. Kolekciou svojich exponátov sa zúčastnilo miléniovej výstavy v Budapešti, kde získalo veľkú bronzovú medailu.

Na prelome storočia začala práca v múzeu nadobúdať odbornejší charakter. Bolo to vďaka vtedajšiemu kustódovi, stredoškolskému profesorovi Augustínovi Helmárovi (1847 – 1912), ktorý sa venoval najmä spracovávaniu mincí a vytvoril aj lístkový katalóg. Jeho nástupcom sa v roku 1904 stal profesor nemčiny a francúzštiny na katolíckom gymnáziu a na štátnej reálke Ján Ev. Albrecht (1852 – 1925), otec hudobného skladateľa Alexandra Albrechta, ktorý v múzeu zotrval až do roku 1919. Za jeho pôsobenia bola v roku 1911 v tlači zverejnená prvá oficiálna koncepcia zbierkotvorného programu umeleckých zbierok.

V roku 1902 Ministerstvo výučby a kultu ako štátny depozit múzeu prenechalo 16 kusov galvanoplastických kópií významných ranostredovekých zlatníckych prác z 10. storočia, pochádzajúcich z pokladu nájdeného v mestečku Nagyszentmiklós (dnes Sânnicolau Mare v Rumunsku). Originály týchto predmetov sú dnes vystavené v Umeleckohistorickom múzeu vo Viedni a v Národnom historickom múzeu v Sofii. V roku 1904 múzeum získalo do zbierok 206 predmetov z pozostalosti bratislavského maliara Eduarda Majscha (1841 – 1904). Boli medzi nimi najmä militárie, hudobné nástroje, keramika a sklo.

Ilustrovaný sprievodca po Bratislave (Prešporku) od Emila Kumlika z roku 1907 odporúčal návštevníkovi mesta prehliadku mestského múzea, kde okrem arabských, egyptských a východoázijských predmetov uvidí starožitnosti z kameňa, kostí, hliny, bronzu a železa, ďalej keramiku, pamätné mince, staré pečate, zbrane, obrazy, umelecké diela (Messerschmidta, Tilgnera, Fadrusza).

Umiestnenie múzea v priestoroch Starej radnice sa ešte začiatkom 20. storočia - teda 40 rokov po jeho založení - považovalo za provizórium. Malo sa presťahovať do moderných priestorov v plánovanej novostavbe paláca kultúry na Justiho nábreží. K realizácii tohto plánu však nikdy neprišlo. V roku 1918 múzeum vykazovalo 10 182 predmetov v celkovej hodnote 300 000 korún vtedajšej meny.

Medzivojnové obdobie

Významnou kapitolou v histórii múzea sa stalo medzivojnové obdobie (1918 – 1939). Na základe uznesenia mestskej rady v septembri 1923 vznikli Vedecké ústavy mesta Bratislavy, združujúce múzeum, archív a knižnicu. Ich vedúcim sa na dobu 22 rokov stal mestský archivár a historik Ovídius Faust (1896 – 1972). Začala sa kvalitatívne nová etapa vo vývoji múzea, charakterizovaná vyšším stupňom profesionalizácie, ale aj upevňovaním postavenia a významu tejto inštitúcie v kontexte kultúrneho života mesta.

Dovtedy spolkové múzeum prešlo pod správu mestského magistrátu a dostávalo pravidelnú finančnú dotáciu z mestského rozpočtu. Zásadná zmena nastala aj v jeho personálnom obsadení: od roku 1924, resp. 1926 začali v múzeu pracovať dve vysokoškolsky vzdelané kustódky – akad. maliarka, reštaurátorka a umelecká historička Gizela Leweke-Weydeová (1894 – 1984), ktorá v múzeu zotrvala len do roku 1928 a historička Oľga Wagnerová (1902 – 1976), pôsobiaca do roku 1942. V rokoch 1928 – 1935 v múzeu pracovala Alžbeta Mayerová, vyd. Güntherová (1905 –  1973), jedna z priekopníckych postáv slovenskej umenovedy a múzejníctva. Profesionálna orientácia týchto troch kustódok sa odrazila v prehlbovaní historického a hlavne umeleckohistorického profilu múzea.

O. Faust vypracoval návrh zásadnej reorganizácie múzea a jeho pretvorenia na múzeum vlastivedného typu, ktoré má poskytnúť obsiahly obraz domoviny a najbližšieho okolia ako šťastné zostavenie produktov umenia a prírody. V tom bola obsiahnutá požiadavka čo možno najkomplexnejšej dokumentácie regiónu, jeho prírodného, historického a kultúrneho vývoja. V rámci jednotlivých historických etáp mala byť pozornosť venovaná hospodárskemu, politickému a kultúrnemu životu, stavebnému vývoju mesta, vývoju školstva, priemyslu i verejného života. Faust sa zasadzoval aj o dávnejšie sformulovanú ideu postaviť v Bratislave novú múzejnú budovu, akýsi „kultúrny palác“, pre ktorý by ako vzor mohli slúžiť niektoré moderné budovy múzeí vo svete (napr. Berlín, Darmstadt, Mníchov, Bern alebo Viedeň). Táto myšlienka sa ale ani v nových spoločenských podmienkach nedočkala realizácie.   

Napriek veľkorysým predstavám sa v prvých rokoch po vzniku Československej republiky zbierky spočiatku dopĺňali len sporadicky. Oživenie akvizičnej činnosti nastalo až po roku 1923. Vďaka finančnej podpore mesta aj štátu sa v druhej polovici 20. rokov rozšírili možnosti nákupu predmetov do múzea. Popri kúpach od súkromných majiteľov sa vo väčšej miere začali objavovať aj akvizície od starožitníckych firiem: spočiatku najmä Jarabek (Jerabek), Kohn, Lock, menej Nagel, Schwarz a Berger. Úmerne s tým klesal počet prírastkov získaných darom, či odovzdaním. Vedenie múzea i kustódi sa snažili o prísnejšiu selekciu predmetov, s výraznejšou orientáciou na Bratislavu – tak, aby múzeum bolo verným zrkadlom mesta a jeho okolia.

Expozícia keramiky na 1. poschodí Apponyiho paláca
Expozícia keramiky na 1. poschodí Apponyiho paláca
Súdna sieň v Starej radnici s kolekciou militárii - zbrojnica
Súdna sieň v Starej radnici s kolekciou militárii - zbrojnica
Expozícia cirkevných pamiatok na 3. poschodí veže Starej radnice otvorená v roku 1932
Expozícia cirkevných pamiatok na 3. poschodí veže Starej radnice otvorená v roku 1932

Prvé zachované štatistické prehľady zo začiatku 20. rokov prinášajú podrobnejšie druhové členenie zbierok. Do úzadia sa dostali tzv. prehistorické a etnografické predmety a prevahu nadobudlo výtvarné umenie, umelecké remeslo a umelecký priemysel. V polovici 20. rokov získalo múzeum na aukcii časť pálffyovskej zbierky o. i. s obrazmi barokových maliarov Františka Antona Palka a jeho brata Karola. Významným obohatením bola akvizícia súboru grafických listov, pochádzajúcich zo zbierky talianskeho stavebného inžiniera Grazioza Eneu Lanfranconiho (1850 – 1895). Aj keď sa múzeum pri získavaní zbierok orientovalo prevažne na minulosť, v oblasti umenia už od polovice 20. rokov začalo venovať pozornosť aj súdobému výtvarnému dianiu. Skoro súbežne s tým môžeme sledovať aj prvé akvizície v oblasti tzv. moderného umeleckého priemyslu.

Akvizičná činnosť najviac kulminovala na prelome 20. a 30. rokov: v roku 1929 múzeum nadobudlo až 2 407 zbierkových predmetov, z toho 2 359 kúpou, v roku 1930 dokonca až 7 225 predmetov. V 30. rokoch sa popri ďalšom dopĺňaní a obohacovaní v múzeu už existujúcich zbierkových skupín (výtvarné umenie, umelecký priemysel, cechové pamiatky, numizmatika) objavil aj záujem o ďalšie, dovtedy opomínané oblasti (lekárnictvo, scénické divadelné návrhy). Viac pozornosti sa začalo venovať národopisným pamiatkam. Tým sa čiastočne prekonávalo dovtedy dosť jednostranné zameranie múzea. Postupujúca druhová diferenciácia zbierok bola sprievodným znakom neustáleho kvantitatívneho rastu zbierok múzea.

A. Güntherová a O. Wagnerová sa zaslúžili o prvé odborné spracovanie bohatých zbierok múzea. V nových inventárnych knihách vytvárali prvé v slovenčine písané záznamy o zbierkových predmetoch. Vyvrcholením ich práce bolo vydanie odbornou verejnosťou dodnes vyhľadávaného Katalogu Muzea mesta Bratislavy z roku 1933.

Mimoriadne bohatá bola prezentačná činnosť, vďaka ktorej sa múzeum dostávalo stále viac do povedomia širšej bratislavskej verejnosti, ale aj zahraničných návštevníkov. K prvému sprístupneniu zbierok v medzivojnovom období prišlo v roku 1926, kedy boli zadaptované rokokové miestnosti prvého poschodia Apponyiho paláca. Tam bola neskôr prenesená aj cechová zbierka. V roku 1927 múzeum sprístupnilo najreprezentatívnejšie miestnosti Starej radnice, o rok neskôr tu otvorilo ďalšiu miestnosť - tzv. Gemeindestube, v ktorej bola umiestnená bohatá zbierka zbraní. Vďaka podpore vtedajšieho starostu mesta Vladimíra Krnu a jeho prvého námestníka Františka Krausa, šéfa tzv. kultúrnej skupiny mesta Bratislavy, sa v auguste 1930 významným medzníkom v prezentácii umeleckohistorických zbierok múzea stalo otvorenie obrazárne na druhom poschodí Apponyiho paláca. V siedmich miestnostiach tejto historicky prvej galerijnej expozície v meste boli prezentované diela starých majstrov i súdobých autorov (viac ako 300 exponátov), doplnené o predmety umeleckého remesla. 

V roku 1931 múzeum zadaptovalo priestory vo veži Starej radnice, kde zriadilo „mučiareň“ s originálnymi i rekonštruovanými predmetmi. V malej miestnosti nad ňou, označenej ako „hvezdárske oddelenie“, boli vystavené hodiny, glóbusy, rôzne astronomické a vedecké prístroje a historické mapy. V roku 1932 k týmto priestorom pribudla ešte „cirkevná sieň“ s viac ako 100 exponátmi.

Druhý prehliadkový okruh múzea v miestnostiach Starej radnice sprístupňoval reinštalované historické zbierky a novo inštalované archeologické zbierky (prehistorické a rímske vykopávky). Začiatkom 30. rokov bolo zriadené Bratislavské vinárske múzeum.

V polovici 30. rokov malo múzeum spolu až 27 expozičných miestností. Proces sprístupňovania zbierok sa v roku 1937 zavŕšil na prízemí Starej radnice kompletným vystavením etnografickej zbierky získanej darom od F. Krausa (vyše 200 predmetov). Jej keramická časť obsahovala najmä západoslovenskú fajansu 19. – 20. storočia (hlavne stupavskú), osobitne väčší počet figurálnych prác Ferdiša Kostku. V tom istom roku bolo pri príležitosti 100. výročia smrti skladateľa J. N. Hummela (1778 – 1837) v dvoch miestnostiach jeho rodného domu na Klobučníckej ulici otvorené malé múzeum. 

V roku 1936 do múzea nastúpil Bohuslav Bezděk (1880 – 1955) ako odborný pracovník pre umelecký priemysel. Jeho 15-ročné pôsobenie znamenalo určité preklenutie medzi generáciou odborných pracovníkov Vedeckých ústavov mesta Bratislavy a mladšími kustódmi už povojnového obdobia. Bezděk bol aj zberateľom: časť jeho zbierky ľudovej keramiky obohatila fondy múzea.

Vývoj po roku 1945

V roku 1945 chod múzea poznačil nútený odchod viacerých pracovníkov, predovšetkým Ovídia Fausta a výtvarníka Jána Ladvenicu. V prvých povojnových rokoch akvizičná činnosť stagnovala. Bolo potrebné zvážiť nové odborné zameranie múzea vzhľadom na iné zbierkotvorné inštitúcie pôsobiace v meste. V duchu dobových požiadaviek sa prvoradou úlohou stala reinštalácia múzejných zbierok a vytvorenie nových expozícií, čo prebiehalo za veľmi poddimenzovaného personálneho obsadenia. V rokoch 1950 – 1951 v múzeu ako odborný pracovník pôsobil historik umenia Július Kálmán, ktorý sa sem opäť vrátil v roku 1965. Od roku 1951 vedenie múzea prevzal Alojz Mayer, ktorý tu pracoval v rokoch 1942 – 1958.

Od roku 1950 prebiehala inštalácia novej historickej expozície v 16 miestnostiach komplexu budov Starej radnice a v susednom Apponyiho paláci. Novovytvorená expozícia bola prvým pokusom o prezentáciu dejín Bratislavy od jej najstaršieho osídlenia až po súčasnosť. Okrem uvedených expozičných priestorov múzeum v rokoch 1952 – 1955 disponovalo aj výstavnými miestnosťami na prvom poschodí Mirbachovho paláca a od roku 1953 aj reprezentačnými miestnosťami Primaciálneho paláca, v ktorých bola vyinštalovaná galerijná expozícia. V roku 1954 prebehla reinštalácia pamätného domu J. N. Hummela. 1.1.1957 prevzalo pod svoju správu Múzeum Janka Jesenského umiestnené v umelcovom byte na Somolického 4.

Nová etapa v histórii múzea začala zánikom Vedeckých ústavov mesta Bratislavy v roku 1953. Múzeum sa vtedy stalo samostatnou organizáciou riadenou Ústredným národným výborom. V tomto období získalo dvoch dlhoročných odborných pracovníkov – etnografa Františka Kalesného a odborníčku na umelecké remeslá Lujzu Kresánkovú. V rokoch 1959 – 1960 bolo múzeum začlenené do Vlastivedného ústavu mesta Bratislavy, ktorý zriadila mestská rada Ústredného národného výboru v Bratislave ako kultúrno-osvetové zariadenie pre propagáciu, dokumentáciu a výskum vývoja spoločnosti a prírody s územnou pôsobnosťou obvodu Mestského národného výboru. K múzeu vtedy patrili tieto pobočky: Múzeum J. N. Hummela, Múzeum Janka Jesenského, Vinohradnícke múzeum, expozícia zbraní a fortifikačných stavieb v Michalskej veži, ilegálny domček KSS na Priekopách a Múzeum vývoja človeka a ľudskej spoločnosti (v tej dobe nemalo svoju expozíciu). Od roku 1960 sa súčasťou Mestského múzea stalo aj Farmaceutické múzeum s expozíciou v bývalej lekárni U červeného raka na Michalskej 26. Spolu s múzeom do Vlastivedného ústavu patrila aj novozaložená Mestská galéria, Regionálna knižnica a Mestské vydavateľské stredisko.

Po zrušení Vlastivedného ústavu v roku 1961 vznikli tri samostatné kultúrne zariadenia: Mestské múzeum v Bratislave, Mestská galéria v Bratislave a Regionálna knižnica mesta Bratislavy. Po rozsiahlej delimitácii výtvarných diel do novovzniknutej Mestskej galérie (spolu 12 834 kusov) sa múzeum zameralo najmä na vybudovanie historického oddelenia. V roku 1961 do múzea nastúpila Irena Topoľská, neskôr Vladimír Varínsky a v roku 1969 Marta Bartová. V 60. rokoch nastali podstatnejšie zmeny v skladbe múzejných zbierok a prvoradá pozornosť sa začala venovať dokumentácii novších, resp. najnovších dejín a farmácie.

Zasadnutie Muzeálnej rady Mestského  múzea v Bratislave v roku 1979
Zasadnutie Muzeálnej rady Mestského múzea v Bratislave v roku 1979
Mária Antolíková (vpravo) sprevádza hostí v expozícii farmácie v roku 1980
Mária Antolíková (vpravo) sprevádza hostí v expozícii farmácie v roku 1980
Žiaci bratislavských škôl pred Starou radnicou v roku 1981
Žiaci bratislavských škôl pred Starou radnicou v roku 1981

Akvizície 70. rokov patria k najpočetnejším v histórii múzea. Ročne sa jeho zbierky rozrastali priemerne o 2 000 predmetov. Orientáciou na zber materiálu z bratislavských domácností najmä na území Starého mesta sa podarilo vytvoriť početné súbory predmetov dokumentujúcich životný štýl predovšetkým meštianskych vrstiev v časovom rozpätí od druhej polovice 19. storočia do 20. – 30. rokov 20. storočia. Vytváral sa základ veľmi kvalitnej a typologicky rôznorodej zbierky secesných úžitkových a dekoratívnych predmetov. Pozornosť sa venovala aj múzejnej dokumentácii remesiel, živností a obchodu v Bratislave, okrajovo aj priemyslu. Hoci len krátkodobo, novou sférou záujmu sa stala technika.

Múzeu pripadli aj nové úlohy súvisiace s oblasťou štátnej pamiatkovej starostlivosti. Najvážnejšou súčasťou jeho investorskej činnosti sa stala rekonštrukcia Bratislavského hradu, ktorá prebiehala od roku 1954. Ďalšou rozsiahlou a veľmi náročnou akciou bola generálna rekonštrukcia Starej radnice, ktorá prebiehala od roku 1964. V nadväznosti na ňu múzeum pripravilo reinštaláciu Vinohradníckeho múzea a expozície dejín mesta, ktorej súčasťou sa stala novovytvorená expozícia feudálnej justície v suteréne Starej radnice. Mimo historického centra mesta bola zriadená národopisná expozícia Vajnorský dom.

Gremiálna porada Mestského múzea v Bratislave v roku 1967
Gremiálna porada Mestského múzea v Bratislave v roku 1967
Miestnosť v Apponyiho paláci, súčasť historickej expozície v roku 1960
Miestnosť v Apponyiho paláci, súčasť historickej expozície v roku 1960

Dôležitou zložkou činnosti múzea sa stal terénny výskum. V 60. rokoch sa v múzeu vytvorilo archeologické pracovisko a pod vedením Veroniky Plachej a neskôr Igora Kellera (1936 – 1999) sa začal vykonávať systematický archeologický výskum, predovšetkým na Devíne (v areáli hradu aj v obci). V polovici 80. rokov múzeum začalo realizovať archeologické výskumy v Rusovciach. Národopisný výskum sa zameral na niekdajšie priľahlé obce – dnes súčasti Bratislavy (Vajnory, Lamač, Záhorská Bystrica, Dúbravka).

Od roku 1965 začalo múzeum vydávať ročenku Bratislava, s podtitulom Spisy Mestského múzea (Acta Musei Civitatis Bratislavensis). Stala sa významným periodikom, poskytujúcim priestor na publikovanie fundovaných vedeckých a odborných štúdií zásadného významu, týkajúcich sa histórie Bratislavy.

70. roky sa v dejinách múzea spájajú s veľkým rozmachom v oblasti prezentačnej činnosti. Veľké zásluhy má na tom dlhoročný riaditeľ múzea Šimon Jančo (vo funkcii pôsobil v rokoch 1963 – 1996). V roku 1973 bola v zrekonštruovanom meštianskom dome na Beblavého ulici (tzv. Modrý dom) sprístupnená špecializovaná expozícia umeleckých remesiel a v jej bezprostrednom susedstve - v pôvabnom rokokovom domčeku U dobrého pastiera na Židovskej ulici - o rok neskôr expozícia historických hodín. V ďalšom decéniu podľa scenára dlhoročnej odbornej pracovníčky Márie Antolíkovej vznikla nová, podstatne rozšírená farmaceutická expozícia múzea, ktorá bola jedinou svojho druhu vo vtedajšom Československu a stala sa vyhľadávanou aj zahraničnými návštevníkmi. V roku 1985 múzeum verejnosti sprístupnilo hrad Devín a v tom istom roku otvorilo expozíciu antiky v Rusovciach.

Múzeum sa intenzívnejšie prezentovalo aj v zahraničí: v roku 1968 pripravilo výstavu Bratislava – hlavné mesto Slovenska, ktorá bola inštalovaná v Gutenbergovom múzeu v Mainzi; v roku 1974 sa predstavilo výstavou s podobným názvom v rámci EXPO v kanadskom Montreali. V polovici 80. rokov sa uskutočnili významné výstavy Moskve, v Burgenlandskom národnom múzeu v Eisenstadte, vo fínskom Turku, ako aj v hlavnom meste Mexika.

V súvislosti s prípravou nových expozícií sa systematickejšia pozornosť venovala konzervovaniu a reštaurovaniu zbierkových predmetov. Na pôde múzea tieto činnosti vykonávali najmä jeho dlhoroční pracovníci - Magda Fialová, Marta Letková, Marta Kiripolská, Vladimír Weber, Aleš Šilberský, Vincent Tamáš a neskôr Ľubor Krchňavý. Pôsobili tu aj Miro Baláž, Tibor Díte, Mária Horňáková, Július Horváth, Jozef Lupták a Anton Mrocek. Externé reštaurovanie prebiehalo na pracoviskách Ústředí uměleckých řemesel v Prahe a Brne, Ústredia umeleckých remesiel a Bratislave, na Vysokej škole výtvarných umení a Strednej umeleckopriemyselnej škole (dnešná Škola úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru), s ktorou pokračovala intenzívna spolupráca najmä v druhej polovici 80. a prvej polovici 90. rokov.

Múzeum po Novembri 1989

Spoločenské zmeny v Novembri 1989 otvorili pre múzeum nové perspektívy. Začiatkom 90. rokov sa na jeho pôde začalo s prípravou Automatizovaného múzejného informačného systému (AMIS), ktorý znamenal zásadný prelom v spôsobe evidencie múzejných zbierok na Slovensku. Pracovníci múzea sa aktívne podieľali na vypracovaní analytických podkladov pre jednotlivé odborné moduly. AMIS dlhodobejšie používali viaceré slovenské múzeá, jeho ďalší vývoj neskôr prevzalo Slovenské národné múzeum. V roku 2002 múzeum v elektronickej evidencii prešlo na systém BACH – Pro muzeum.

90. roky priniesli viaceré personálne zmeny. V roku 1997 sa riaditeľom múzea stal Peter Hyross. Po 22-ročnej prestávke bolo v roku 1998 obnovené vydávanie Zborníka Mestského múzea Bratislava.

Po počiatočnom útlme sa začala rozvíjať aj akvizičná činnosť múzea. Celkový počet zbierkových predmetov v súčasnosti presahuje hranicu 125 332 kusov. V posledných rokoch múzeum venuje zvýšenú pozornosť dokumentácii 20. storočia, predovšetkým jeho druhej polovice.

Odborná knižnica slúži pracovníkom múzea. Predpokladá sa, že vznikla vzápätí po založení múzea v roku 1868. V súčasnosti disponuje 33 035 knižnými titulmi. Dôležitú súčasť fondu tvorí muzeologická a múzejnícka literatúra a knihy vzťahujúce sa k dejinám mesta, tzv. posoniensia, pochádzajúce od miestnych kníhtlačiarov a vydavateľov.

Významnou kapitolou je prezentačná činnosť. V priebehu 90. rokov sa múzeum viackrát úspešne predstavilo v zahraničí výstavami o histórii vinohradníctva v nemeckých mestách Karlsruhe a Regensburg; Korunovácie v Bratislave v Historickom múzeu mesta Budapešť v roku 1999. V roku 1998 v rámci Dní Bratislavy v Kodani pripravilo veľkú panelovú výstavu Bratislava – hlavné mesto Slovenskej republiky, ktorú neskôr reinštalovali na ambasádach Slovenskej republiky vo viacerých mestách západnej i východnej Európy (Dublin, Strassburg, Paríž, Riga). Múzeum sa zapojilo do viacerých medzinárodných projektov. V roku 1996 to bola rozsiahla medzinárodná výstava 9 Städte im Netz. 1848-1918 v mestskom múzeu v Grazi. Rozšírila a zintenzívnila sa odborná spolupráca našich archeológov s najbližšími susedmi. Okrem pravidelnej účasti na archeologických komisiách a múzejných podujatiach, spočíva v úspešne realizovaných spoločných projektoch Devína a Gerulaty s Carnuntom (výstava a katalóg 2000 rokov od založenia Carnunta v roku 2006, vydanie informačných materiálov v rámci programu Interreg Archeologický park Carnuntum – Gerulata, účasť na medzinárodnom projekte FRE – Frontiers of the Roman Empire - Hranice Rímskeho impéria v rámci programu Európskej únie Culture 2000).

Výstava Veľká francúzska revolúcia na hrade Devín, 1989
Výstava Veľká francúzska revolúcia na hrade Devín, 1989
Expozícia Múzea farmácie do roku 2001
Expozícia Múzea farmácie do roku 2001
Expozícia Múzea farmácie do roku 2001
Expozícia Múzea farmácie do roku 2001

Z Európskeho fondu pre regionálny rozvoj - ERDF v roku 2006 získalo Hlavné mesto SR Bratislava a Múzeum mesta Bratislavy finančné prostriedky pre projekt Obnova a propagácie rímskeho kastela Gerulata v Bratislave – Rusovciach.

Výsledkom spolupráce s Mestským múzeom v Hainburgu (Museum Wienertor) bola napr. výstava k 90. výročiu elektrickej železnice Bratislava – Viedeň v roku 2004.

Múzeum v poslednom období užšie spolupracuje s Galériou mesta Bratislavy, čoho výsledkom boli dva veľké spoločné výstavné projekty Bratislavská maliarska rodina Majschovcov (2001) a Bratislavský umelecký spolok 1885-1945 (2006), ku ktorému vyšla aj rovnomenná knižná publikácia. Za druhú z uvedených výstav múzeum spolu s galériou získalo výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2006 v kategórii výstavy. V zadaptovaných výstavných miestnostiach múzea v Starej radnici sa uskutočnil celý rad divácky atraktívnych výstav: Bratislava 1848 – 1918 (1998), v spolupráci so Slovenskou národnou galériou Gotické umenie z bratislavských zbierok (1999/2000) alebo v spolupráci s Archívom mesta Bratislavy a Regionálnou knižnicou výstava Civitas nostra regalis – Výsadné listiny mesta Bratislavy zo stredoveku. V posledných troch rokoch múzeum pripravilo výstavy orientované na prezentáciu bývania v 20. storočí – Vitajte a nevyzúvajte sa prosim (50. roky), Doba noblesy (medzivojnové obdobie). Z početných prevzatých výstav sa treba zmieniť aspoň o výstavách realizovaných v spolupráci s veľvyslanectvami viacerých štátov a ich kultúrnymi inštitútmi. Zápožičkami svojich exponátov múzeum participuje na početných výstavách poriadaných inými inštitúciami doma i v zahraničí. K tým najvýznamnejším patrila výstava Karel IV. Císař z Boží milosti, pod názvom Crown of Bohemia inštalovaná v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku (2005), resp. Sigismundus. Rex et Imperator v Národnom múzeu v Luxemburgu (2006). Z tuzemských výstav je to predovšetkým výrazný podiel na výstavných projektoch Slovenského národného múzea – Historického múzea, resp. Múzea v Bojniciach.

Panelová výstava Meteór našej histórie, prejazd Starej radnice, 1990
Panelová výstava Meteór našej histórie, prejazd Starej radnice, 1990
Vernisáž výstavy Elegancia prvej republiky, 1998
Vernisáž výstavy Elegancia prvej republiky, 1998

Dlhodobejším projektom je tvorba nových stálych expozícií múzea. V roku 2002 vzniklo Múzeum Arthura Fleischmanna na Bielej č. 6, prezentujúce život a dielo bratislavského rodáka a medzinárodne uznávaného sochára. Rok 2008 sa pre múzeum stal prelomovým: po ukončení rekonštrukcie rokokového Apponyiho paláca sa v jeho vzácnych historických priestoroch, pred rekonštrukciou len čiastočne prístupných verejnosti, otvorili súčasne dve nové expozície: novo koncipované Vinohradnícke múzeum a Múzeum historických interiérov, prezentujúce vývoj meštianskeho interiéru od klasicizmu po neoslohy druhej polovice 19. storočia. 1. júla 2011, po ukončení druhej etapy rekonštrukcie múzejných budov – komplexu budov Starej radnice –, bolo sprístupnené nové Múzeum dejín mesta, zohľadňujúce najnovšie poznatky o histórii Bratislavy.

Múzeum stále viac vstupuje do povedomia verejnosti prostredníctvom bohatej škály kultúrnych podujatí. Od roku 1999 medzi ne patria napr. Rímske hry, každoročne usporadúvané v areáli rímskej Gerulaty v Rusovciach. V spolupráci s pedagogicko-metodickými centrami v Bratislave múzeum už desať rokov pripravuje dlhodobé zábavno-vzdelávacie interaktívne programy neformálneho vzdelávania pre deti a mládež. Usporadúva aj výtvarné ateliéry a umelecké scény v spolupráci so základnými umeleckými školami v Bratislave, ako aj prednášky a besedy. V roku 2008 vznikol projekt Múzeum žije!, vytvorený na podporu rozšírenia vedomostí a popularizáciu dejín Bratislavy. Predstavuje súhrn programov neformálneho vzdelávania a výchovy detí a dospelých, uvádza interaktívne podujatia so zameraním nielen na vzdelávanie v oblasti dejín, ale aj rozvíjanie zručností a vytváranie kritického historického vedomia u detí a mládeže.

V zrekonštruovanej Starej radnici od roku 2011 začal fungovať detský ateliér Múzeum má budúcnosť, ktorý každoročne pripravuje atraktívne projekty voľnočasových aktivít približujúcich regionálnu históriu.

Počas svojej existencie múzeum prešlo početnými organizačnými zmenami. V roku 2006 sa vrátilo k svojmu staršiemu medzivojnovému pomenovaniu – Múzeum mesta Bratislavy. V súvislosti s tým sa zmenilo aj jeho logo ako hlavný komunikačný prvok.

Najnovšie dejiny

Pripravujeme

Osobnosti

Pripravujeme