Ivan Žabota // Medzi Slovinskom a Slovenskom, tradíciou a modernou
Marianna Oravcová, bývala veľvyslankyňa Slovenska v Slovinsku

Ivan Žabota: Vidina. Zdroj: Web umenia

(15. 12. 1877 Podgradje, Slovinsko – marec 1939 Bratislava)

V dramatických marcových dňoch v roku 1939 zomrel v Bratislave „ticho vo svojej opustenosti“, nevedno presne kedy a treba dodať, že aj v úplnej chudobe, vo svojom ateliéri (na dnešnom Nám. SNP 15) maliar slovinského pôvodu – Ivan Žabota.

Maliarstvo študoval vo Viedni na c.k. Akadémii výtvarných umení, kde za obraz Starci, (zobrazujúci slovenských mužov v krčme, zrejme v Devínskej Novej Vsi pri návšteve u brata), získal „Professorenpreis“. V štúdiu pokračoval v Prahe, kde potom žil do roku 1915, od roku 1911 bol členom Jednoty umělcu výtvarných. 

S Gustávom Mallým boli prvými výtvarníkmi v rodiacej sa bratislavskej „bohéme“ začiatkom 20. rokov, kde sa Žabota usadil v roku 1921, hoci už predtým pobudol v Devínskej Novej Vsi, na Liptove, v Dolnom Kubíne a i. Medzi jeho priateľmi bol aj Ján Smrek, Janko Alexy či Tido Gašpar. Ale čo je podstatnejšie, už v roku 1919 sa stal jedným zo zakladateľov Spolku slovenských umelcov, neskôr bol podpredsedom i predsedom jeho maliarskeho odboru. Svojou tvorbou rovnako ako spolkovou angažovanosťou mal svoje neodmysliteľné miesto v bratislavskom kultúrnom živote i v slovenskom výtvarnom umení v medzivojnovom období.

Tematicky možno Žabotu označiť ako figuralistu, ktorý sa venoval aj krajinomaľbe (Grad na Kolpi 1903, Stromovka 1907, Tatry, Hrad Fiľakovo, Modrý kameň, Bratislavský hrad). Z hľadiska tém je výrazné zameranie na identitu a osobitosť vidieckeho prostredia.

Portrétnej tvorbe sa venoval od svojich začiatkov (portréty významných slovinských národovcov i mecénov (I. Cankara, N. Župančiča 1913, portrét kráľa Alexandra I. a kráľovnej Márie, Bled 1926); na Slovensku sa spolu s Maxom Schurmannom stal azda najvýznamnejším portrétistom (portrét P. O. Hviezdoslava 1921, Milana R. Štefánika, prezidenta Masaryka 1924, ministra A. Švehlu, V. Makovického, profesorov UK napr. F. Wollmana 1939 a i.), ale aj súkromných osôb, kde sa od realizmu posúval k salónnemu idealizujúcemu ponímaniu, ako aj portréty detí. V 30. rokoch Žabota v porovnaní s nastupujúcou modernou generačne mladších umelcov zotrvával na svojom pôvodnom umeleckom smerovaní. 

Žabotovo dielo sa nachádza v SNG v Ľubľane i Maribore, v Bratislave v SNG, v Múzeu mesta Bratislava i GMB, a pomerne veľký počet obrazov – najmä portrétov a interiérov rodinných salónov - je v súkromných rukách v krajinách, kde žil. Ide o kresby a najmä oleje.

V porovnaní s monarchiou, kde mobilita umelca na veľkom priestore bola prirodzená a nevytvárala jednoznačné dichotómie, tieto sú naopak charakteristické pre to, ako sa utváral Žabotov povojnový život Slovinca v rodiacej sa slovenskej Bratislave, pre jeho pôsobenie umelca sformovaného 19. storočím a konfrontovaného najmä v 30. rokoch s novými trendami, a napokon stále väčšmi sa uzatvárajúceho, britkého i nespokojného tvorivého samotára a bohéma Ivašu, ako ho volali. Možno aj v dôsledku takejto dichotómie Žabotovi doteraz nebola venovaná žiadna publikácia, ani v jeho slovenskom období nemal samostatnú výstavu, a Slovinsko ho zasa považuje za slovenského autora. Teda ani jedna z dvoch malých kultúr, hoci neoplýva nadmerným množstvom autorov z medzivojnového obdobia, sa k nemu nehlási. V roku 125. výročia jeho narodenia by preto bezpochyby bolo správne odstrániť toto manko a prinavrátiť Žabotu a jeho dielo obom krajinám.