Orientálny trh slávi 100. výročie
Elena Kurincová
Bratislava ako centrum Slovenska po vzniku Československej republiky bola predurčená v duchu novej hospodárskej politiky stať sa dôležitým prístavom. Išlo o tzv. dunajskú koncepciu, ktorá smerovala na hospodársku spoluprácu po Dunaji s krajinami južnej a východnej Európy. Rozvíjal to hlavne Kornel Stodola (1866-1946), vtedajší vládny referent pre dopravu, poštu a telegraf pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Na ceste k tomu jej malo pomôcť aj organizovanie veľtrhov.
Kornel Stodola po založený Orientálnej spoločnosti v roku 1921 sa podujal ešte v tom istom roku aj zorganizovať prvý Orientálny trh v dňoch 6. - 15. augusta. V roku 1923 bol premenovaný na Medzinárodný dunajský veľtrh (ďalej MDV), ktorý pôsobil na spolkovom základe. Od 1941 pôsobil veľtrh ako účastinná spoločnosť s názvom Slovenské veľtrhy. Prezentovali sa na nich nielen veľkovýrobcovia z republiky a zo zahraničia, ale vystavovali predovšetkým domáci maloobchodníci, živnostníci a remeselníci. Išlo o pravidelnú akciu v meste a na celom Slovensku. Plnila nielen hospodársku a obchodnú, ale aj významnú spoločenskú a kultúrnu funkciu (pravidelná konfrontácia ponuky medzi dodávateľom a spotrebiteľom).
Veľtrhy sa konali v bratislavskom „zimnom“ prístave v priestore medzi Prístavnou cestou a prístavným nádražím. Postavené boli provizórne drevené pavilóny pod názvami „Pavilón V“, „Pavilón Z“ a „Galéria Z“. Veľtrhy bývali na prelome mesiacov august a september. Pre značné finančné náklady udeľoval Krajinský úrad niektorým vystavovateľom štátnu podporu podľa odporúčania Obchodných komôr, živnostenských a remeselníckych organizácii. Súčasťou veľtrhu sa stali špecializované výstavy napr. záhradnícka, poľnohospodárska, živnostenská, cestovného ruchu a iné. Veľtrh bol medzinárodný, takže popri slovenskej reči boli aj reklamné nápisy v cudzom jazyku.
V prvých rokoch veľtrhu reklamu podujatia zabezpečoval Ing. Dušan Jurkovič. Vystavené exponáty boli posudzované porotou a ocenené medailami a diplomami. Organizátori mali podporu štátnych orgánov aj súkromných korporácií, ale aj tak sa stretali s mnohými problémami, napr. nevyhovujúcim priestorom a klesajúcim počtom vystavovateľov. Do roku 1938 nebol prekonaný počet vystavovateľov z prvého ročníka teda 1521. Od konca 30. rokoch sa začalo uvažovať v mestskom zastupiteľstve, že nevyhovujúce priestory výstaviska sa nahradia výstavbou nového. Nové výstavisko sa plánovalo postaviť po regulácii ľavého brehu Dunaja na pozemkoch získaných po zásypoch. Pôvodná rozloha výstaviska v „zimnom prístave“ bola 50 000 m2 na novom mieste sa mala získať výstavná plocha 69 000 m2 a po ďalších úpravách Podhradského nábrežia až 89 000 m2.
Myšlienku medzinárodného veľtrhu a jeho pokračovanie si osvojila aj vojnová Slovenská republika (1939-1945). Vznikla účastinná spoločnosť Slovenské veľtrhy, ktorá 1.10.1941 prevzala činnosť Spolku MDV. Účastiny mal upísané štát, hlavné mesto Bratislava, Obchodné a priemyselné komory Bratislava, Košice, Banská Bystrica a viaceré priemyselné združenia. V roku 1941 bola vypísaná súťaž na vypracovanie ideových návrhov na zastavenie novej plochy výstaviska. Budovať na tradícii a dobrej povesti tohto obchodného podujatia sa ešte pokúsila propaganda nového štátu organizovaním veľtrhov v rokoch 1939 – 1942. Ťaživá hospodárska situácia a približujúci sa front ich usporiadanie trvalo zastavili v roku 1943. Stav pavilónov sa vnímal ako katastrofálny a ohrozujúci životy vystavovateľov aj návštevníkov. Koniec drevených pavilónov zavŕšilo bombardovanie „zimného“ prístavu 16. júna 1944. Nové výstavné pavilóny v plánovanom priestore ale v pozmenenej podobe sa otvorili až v roku 1954 ako Park kultúry a oddychu.
