1. 8. 2023 – 30. 9. 2023

Z depozitára. Maximiliánova fontána

Renesančnú fontánu, ľudovo nazývanú aj Rolandova fontána, dal ako dar mestu v roku 1572 postaviť uhorský kráľ Maximilián. Jej autorom je rakúsky kamenár Andreas Luttringer. V strednej časti fontány je umiestnená valcovitá časť znázorňujúca štyroch cikajúcich chlapcov. Na vrchole fontány je socha kráľa Maximiliána, ktorý je zobrazený v rytierskom brnení držiaceho štít s erbom Uhorského kráľovstva. Býva tiež stotožňovaná s rytierom Rolandom, motívom typickým pre nemecké mestá, ktorý stelesňoval ochrancu mesta. Originál sochy bol značne zdegradovaný a niektoré jej časti poškodené, preto nedávno prešla reštaurovaním. Na vrchole Maximiliánovej fontány je dnes umiestnená kópia sochy. Originál si môžete prísť pozrieť do 30. septembra do vstupných priestorov Starej radnice.

Kurátorská koncepcia: Mgr. Michal Augustovič, M.A.

1. 6. 2023 – 31. 7. 2023

Z depozitára. Úlomok plášťa rakety „Kaťuša“ 

V roku 1986 získalo Múzeum mesta Bratislavy do svojich zbierok kúpou od súkromného zberateľa silne skorodovaný železný predmet, ktorý bol značne poškodený explóziou. Podľa informácií od predchádzajúceho majiteľa bol predmet identifikovaný ako torzo vybuchnutej delostreleckej nábojnice väčšej ráže z obdobia druhej svetovej vojny. Pri ďalšom skúmaní sa predmet podarilo veľmi presne identifikovať ako úlomok plášťa rakety zo sovietskeho raketometu BM-13 „Kaťuša“. Tieto raketomety tvorili jednu z hlavných častí sovietskeho delostrelectva, na začiatku apríla v roku 1945 zasiahli do bojov o Bratislavu a predmet je tak výnimočným svedectvom oslobodzovania mesta od nemeckých vojsk v závere druhej svetovej vojny.

Aktuálne vystavený predmet bol vybraný so zámerom priblížiť cestu identifikácie zbierkových predmetov, ktoré sa dostanú do zbierkového fondu múzea. Zároveň chce byť mementom hrôz vojny, ktoré nie tak dávno zažilo aj obyvateľstvo Bratislavy a ktorým sa ako spoločnosť túžime v budúcnosti vyhnúť.

Kurátorská koncepcia: Mgr. Vladimír Krajčovič

1. 4. – 31. 5. 2023

Štiepaná kamenná industria z Hradu Devín

Súbor predstavuje 20 fragmentovaných i celých artefaktov, kto­ré boli nájdené na hra­de Devín v roku 2022. Aj keď ide o drobnotva­ré, nenápadné a často neúplné nálezy v nepô­vodnej polohe, sú pria­mym dokladom osíd­lenia dnešného areálu hradu niekedy od pol. 6. do 2. tisícročia pred n. l., možno i skôr. Prvotnú úpravu surovi­ny dokladajú odštepy a úštepy s pôvodným povrchom silicitových okruhliakov. Výrobu, úpravu či opravu ná­ strojov dokladajú če­pele, úštepy a odštepy s negatívmi po štiepa­ní. Niektoré artefak­ty majú výrobné chyby. Najpočetnejšími nástrojmi sú čepieľ­ky, ktoré bývali súčas­ťou zložených nástro­jov, napr. žacích nožov na zber obilia. Surovina na výrobu devínskych kamenných nástrojov pochádza z blízkych (Malé Karpaty, dunaj­ské štrky) i vzdialených zdrojov (Biele Karpaty).

Kurátori: Mgr. Peter Barta, PhD., Mgr. Jana Mellnerová, PhD. 

1. 2. – 31. 3. 2023

Fragment tehly s kolkom vojenskej jednotky Ala I Cannanefatium   

Rímska strešná krytina patrí na rímskych lokalitách medzi najpočetnejší nálezový materiál, čo sa vysvetľuje mnohorakým využitím tehál. Ploché štvorcové tehly sa nazývali lateres a okrem múrov sa využívali aj ako podporné stĺpiky pri hypokauste. Ako strešná krytina sa používali rozmerné škridly – tegulae. Korýtka – imbrices (imbrex) – prekrývali spojnice tegúl. Krytina sa sekundárne využívala aj pri kanalizácii a odvodňovaní. Na pohrebiskách, hlavne v mladšom období, sa s nimi stretávame pri pochovávaní v tehlových hrobkách. Súčasťou vykurovacieho systému boli komínové tehly (tubulae), ktoré sa nachádzali v dlážkach a stenách budov. V interiéroch sa používali obkladové tehly (hamatae) na steny a strop. 

Na tehlách nachádzame rôzne značky. Ak bola tehla výrobkom súkromnej firmy, obsahoval kolok skratku mena majstra, prípadne miesto pôsobenia. Väčšina značiek však predstavuje označenie vojenských jednotiek alebo mená veliteľov, pod patronátom ktorých tehelňa pracovala. Na tomto fragmente sa zachoval neúplný kolok ALA I CANN, ktorý patrí jazdeckej jednotke Ala I Cannanefatium civium Romanorum. Ide o kmeň z Dolného Porýnia, ktorého príslušníci slúžili najskôr v Lopodunume v Germánii (dnes Ladenburg), odtiaľ boli začiatkom 2. storočia prevelení do Gerulaty v provincii Panónia (dnes Bratislava-Rusovce). Medzi rokmi 136 – 138 sa Cannanefati zúčastnili na bojoch proti Germánom a dostali prívlastok „civium Romanorum“. V roku 149 sa jedna vexilácia jednotky zúčastnila na bojoch proti Maurom. Posledný nápis tejto jednotky pochádza z čias vlády cisára Gordiana III. (238 – 244). 

V roku 2007 bol počas archeologického výskumu pred výstavbou rodinného domu objavený fragment tehly s kolkom práve tejto aly. Je to prvá tehla tejto jednotky, ktorú sme dovtedy poznali iba z náhrobných a votívnych nápisov a z vojenských diplomov. Od apríla 2023 budete môcť nájsť v expozícii Gerulata na hraniciach Rímskej ríše v UNESCO lokalite Antická Gerulate v Rusovciach.  

Kurátorka: PhDr. Jaroslava Schmidtová

1. 12. – 19. 1. 2023

Elektrické svetielka na vianočný stromček z produkcie podniku Zlatokov Trenčín, závod Piešťany 

História elektrického osvetlenia vianočných stromčekov sa začala nápadom Thomasa A. Edisona použiť reťaz elektrických svetielok na výzdobu ulice na Vianoce v roku 1880. O dva roky neskôr jeho priateľ Edward H. Johnson týmto spôsobom vyzdobil svoj vianočný stromček. O zdokonalenie a rozšírenie elektrického osvetlenia sa zaslúžil Albert V. Sadacca, v roku 1917 v rodinnej firme začali ponúkať pestrofarebné svetielka určené pre domácnosti. Začiatkom 20. storočia sa elektrické sviečky stali súčasťou bežnej ponuky obchodov. Vzhľadom na vysoké ceny však ešte niekoľko desaťročí boli dostupné len vyšším spoločenským triedam.   

Postupne vznikali nielen v USA, ale aj v Európe viaceré firmy zamerané na produkciu tohto druhu osvetlenia a od 60. rokov 20. storočia sa už elektrické vianočné svetlá stali klasickou súčasťou vianočného stromčeka. 

V rámci Československa sa prvé elektrické osvetlenie začalo vyrábať po druhej svetovej v Piešťanoch. Známe sú ikonické svetielka, ktoré vyrábala firma s označením Heliand Ľudovít Schlenc Továreň na osvetľovacie telesá. V roku 1957 firmu poštátnili, no tento typ svetielok ešte niekoľko rokov vyrábali pod novou značkou Zlatokov Trenčín, závod Piešťany. Podnik sa stal monopolným výrobcom s postupne sa rozširujúcim sortimentom svetielok rôzneho tvaru. Nástupom lacného tovaru z Číny firma po roku 2000 s výrobou skončila. 

V mnohých domácnostiach ešte aj dnes nájdeme tieto kultové výrobky, ktoré nostalgicky pripomínajú čaro Vianoc pod vysvieteným stromčekom v druhej polovici 20. storočia.

Kurátorka: Mgr. Marta Janovíčková

13. 9. – 30. 11. 2022

Vrecúško z protileteckého krytu

Mesto Bratislava sa v záverečnej etape druhej svetovej vojny stalo terčom viacerých spojeneckých bombardovaní. Od júna 1944 do marca 1945 sa uskutočnilo celkovo šesť amerických a jeden sovietsky nálet. Ich hlavným cieľom sa stali predovšetkým výrobné podniky a dopravné uzly (mosty, železničné stanice, prístav). Zásadným pre život obyvateľov v meste sa stalo predovšetkým bombardovanie rafinérie Apollo 16. júna 1944. V súvislosti s náletmi platili pre obyvateľov mesta pravidlá Civilnej protileteckej ochrany (CPO): zatemňovanie priestorov a preventívny útek do protileteckých krytov. Práve počas odchodu do krytu bolo potrebné nosiť so sebou vrecúško s identifikačnými dokladmi. V zbierkach Múzea mesta Bratislavy sa nachádza vrecúško vyhotovené z bieleho plátna. Nosil ho Hugo Hyross, vtedy žiak jezuitského gymnázia, na uloženie dokladov a peňazí počas leteckých náletov v rokoch 1944 – 1945. Hugo Hyross sa narodil 14. júla 1931 v Krupine, ale v roku 1942 sa spolu s rodičmi presťahoval do Bratislavy. Otec Leopold bol bankovým úradníkom a matka Dorota bola v domácnosti. Rodina bývala na Krátkej ulici č. 4. Počas pravidelných leteckých poplachov sa rodina ukrývala v rozostavanom protileteckom kryte pod hradným vrchom neďaleko bydliska. Vchod do krytu je do súčasnosti zachovaný z ulice Palisády. Kryt bol súčasťou stavby tunela pod hradom. 

Kurátorka: PhDr. Elena Kurincová

15. 6. – 12. 9. 2022

Hlinená váza a denník z obdobia ruského zajatia v Charkove

V Múzeu mesta Bratislavy nachádzame dva predmety pôvodom z dnešného územia Ukrajiny, ktoré sú spojené s osobou spisovateľa Janka Jesenského – hlinenú vázu a denník z obdobia ruského zajatia v Charkove (ten je v dôsledku svetlocitlivosti materiálu zastúpený len v textovej podobe). Váza bola súčasťou zariadenia bratislavského bytu Janka Jesenského a denník tvorí súčasť jeho osobnej pozostalosti.

Váza bola v 20. – 30. rokoch 20. storočia vyrobená v Užhorode, v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola vtedy súčasťou Československa. Zdobí ju pozoruhodný dekor – glazúra bola čiastočne vyškrabaná až na hlinu, výzdoba bola následne namaľovaná a vypálená.

Denník z Charkova je cenným historickým prameňom. Jesenský na konci júna 1915 prebehol na území dnešného Poľska do ruského zajatia a dostal sa do zajateckého tábora v Charkove, kde strávil celé leto – mesiace júl až september, počas ktorých písal i poéziu. Bol všímavým pozorovateľom, denník mu pomáhal prekonať sivú každodennosť zajatca:

19. VII.: „Človek je ako sviňa. Včera večer som aj ja proboval vyprať si košeľu, ručníky, 2 uteráky, ale pranie sa mi nevydarilo... Bože, keby [som] tak mohol prísť do mojej kasne a obliecť sa načisto.“

21. VII.: „Celý deň sme nič nerobili. Hrúza zajatých zase prišlo z Taškentu, či odkiaľ? [...] Bol som v pisárni sám a napísal som dva sonety. Jeden poobede, ktorý som zaslal Anče na karte a ktorý táto iste nedostane. Druhý večer už pri lampe.“

24. VII.: „Teraz je 6 hodín večer, mám ukrutný hlad a nedostal som chleba. Chleba! Bez chleba byť, to ani čo by sa človek topil i britvy by sa chytil, keby jej bolo, ale ani tej niet. Ach doma, teraz sú po káve, čakajú na večeru.“

5. VIII.: „Nič pozoruhodného sa nestalo. Zo včera došikovaných 1395 zajatých dnes nešiel nikto preč. [...] Skoro všetko lublinskí zajatci. Našiel som aj Slovákov zo Zay-Uhrovca a zo Kšinnej. S nimi sa priblížily aj Bánovce. Poobede po spaní písal som sonety.“

11. VIII.: „Reku, pôjdeme do kina. Rus nevedel, čo je to. Šli sme. Miestnosť pekná, cukráreň s drahými cukríkmi, publikum slabé. Dávali spoločenskú drámu o nevernom mužovi. Môj Rus nechápal nič z obrazu a nudilo ho to.“

15. VIII.: „Nedeľa. Ráno krásne v svojej letnej toalete. [...] Ozaj, včera sme sa bozkali s bratom Vladom tak úprimne – vo sne. Lúčil sa či čo. Neviem, čo sa s ním stalo, ale iste sa stalo niečo. [...] Daj mu Boh zdravia, aby sa čím skôr vymotal z vojny.“

Kurátor: PhDr. Daniel Hupko PhD

12. 4. – 13. 6. 2022

Družobný dar mesta Kyjev – plastika lode so zakladateľmi mesta Kyjev
(kov, drevo)

Projekt družby miest začal vznikať v Európe v období po druhej svetovej vojne. Hlavnou podstatou projektu bola myšlienka bližšieho vzájomného porozumenia obyvateľov demograficky alebo charakteristicky podobných miest v rôznych štátoch. Družobné kontakty sa následne premietli do vzájomnej ekonomickej, ale aj kultúrnej spolupráce. Takéto kontakty dlhodobo pretrvávali aj medzi Bratislavou a Kyjevom. Na pôde Múzea mesta Bratislavy sa uskutočnilo niekoľko výstav venovaných mestu Kyjev. Ako príklad možno uviesť podujatia, ktoré sa v múzeu uskutočnili v roku 1982 pri príležitosti 1500. výročia založenia mesta Kyjev. V tomto čase sa do Múzea mesta Bratislavy dostal dar od mesta Kyjev – plastika lode so zakladateľmi mesta.

Plastika je zmenšenou reprodukciou kyjevského pamätníka venovaného legendárnym zakladateľom mesta, ktorý bol odhalený v Kyjeve v roku 1982. Jeho autormi sú sochár Vasyl Borodaj a architekt  Mykola Feščenko. Autori sa inšpirovali legendou, ktorú v 11. storočí opísal mních Nestor v letopise Povesť vremennych let. Podľa tejto legendy mesto Kyjev založili traja bratia Kyj, Šček a Choriv spolu so svojou sestrou Lybeď. Každý z nich sa usadil na jednom z pahorkov v okolí rieky Dneper, ktoré následne dostali názvy Boričev, Ščekovina a Chorevica. Keď sa tieto osady postupne rozrástli a spojili do jedného celku, nové mesto pomenovali po najstaršom z bratov Kyjovi, a tak podľa tejto legendy vzniklo mesto Kyjev. Meno ich sestry niesla rieka, ktorá pretekala mestom.

Tento zbierkový predmet symbolizuje dlhodobé priateľské vzťahy a spoluprácu medzi Bratislavou a mestom Kyjev.

Slovenský ekvivalent názvu hlavného mesta Ukrajiny Kyjev (Киев) je ovplyvnený prepisom z ruského jazyka, výsledkom prepisu názvu mesta z ukrajinčiny do slovenčiny je názov Kyjiv (Київ).

Kurátor: Vladimír Krajčovič
 

5. 2. – 11. 4. 2022

Čestná cena z prešporských jazdeckých pretekov v roku 1898

„Čestná cena jeho cisárskeho a kráľovského apoštolského veličenstva pre sopronský dôstojnícky jazdecký spolok“ je zhotovená zo striebra a dreva s čiernou povrchovou úpravou. Na drevenom podstavci je upevnená strieborná plastika jazdca, ktorá predstavuje uhorského pastiera koní, označovaného ako „csikós“.

Sopronský dôstojnícky jazdecký spolok prežíval v 90. rokoch 19. storočia obdobie svojho vzostupu. Jeho čestným predsedom bol arcivojvoda Otto, synovec cisára Františka Jozefa I. Panovník i viacerí členovia habsburskej dynastie spolku na jeho jazdecké preteky pravidelne poskytovali honosné ceny a veľkorysé finančné príspevky. Od roku 1897 sa časť týchto pretekov začala konať v Prešporku, resp. na dostihovej dráhe v Petržalke. V roku 1898 František Jozef I. venoval čestnú cenu pre jazdca víťazného koňa na veľkej prešporskej steeple-chase. Pravdepodobne ide o dostihy z 3. mája 1898, ktoré sa konali pod záštitou arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este. Cenu získal víťaz poručík gróf Paul Orssich so svojou kobylou Theklou.

Jazdeckú cenu zhotovili v prominentnej viedenskej továrni na výrobu strieborného a kovového tovaru Klinkosch, ktorá mala titul c. k. dvorného a komorného dodávateľa. Získala ocenenia na svetových výstavách vo Viedni (1873) a v Paríži (1878) a pochádza z nej väčší počet jazdeckých cien špičkovej kvality.

Čestnú cenu z jazdeckých pretekov zakúpilo múzeum v roku 2020. Mimoriadnu akvizíciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia ako hlavný partner projektu.

Okno do múzea je otvorené, neváhajte nazrieť dnu.